Hovorí sa, že nech sa už odsťahujeme a žijeme kdekoľvek, vždy si v srdci nesieme svoj rodný dom, ulicu, sídlisko, mesto. Preto sa vždy radi vraciame domov. A o to je to príjemnejšie, ak na nás niekto doma čaká. Keď sa máme na koho tešiť.
Na SÍDLISKU ZÁPAD v Spišskej Novej Vsi som toho prežil dosť a ostali vo mne pestré spomienky. Detstvo, kamaráti, škola, rodina. Malo to medzi panelákmi čosi do seba. A vždy, keď sa po dlhom čase vrátim domov a prechádzam sa známymi ulicami a chodníkmi, vynárajú sa mi obrazy zo všetkých tých zákutí, kde to žilo detstvom a mladosťou obyvateľov sídliska.
Aj teraz. Prechádzam sa okolo materskej a základnej školy na Stolárskej ulici, popri plote, ktorý si pamätá tisícky preskokov a preliezaní na pozemok škôlky, kde sa vždy dalo s partiou povystrájať. Kedysi to bola trasa, ideálna na prvé nesmelé rande, vychádzku so psom, pokec s kamarátom, jazdu na korčuliach a skateboarde, na prechádzku s kočiarom, či na detské naháňačky. Dnes je to už predovšetkým systém povinných chodníkov na ceste zo školy, škôlky a na nočné venčenie psov.
Je večer. Prechádzam sa po sídlisku, s vôňou nostalgie a zrak mi automaticky padá na všetky okná v panelákoch, kde kedysi býval niekto podstatný. Spolužiak, kamarát, prvé lásky … . Aj teraz sa v tých oknách svieti, no už tam býva niekto iný. Všetci odišli za vlastným, samostatným životom. Aj nočný ruch sa vytratil a vonku sú už len starší ľudia, ktorí sa na posledných trávnatých plochách, ktoré ešte neobsadili parkoviská, motajú s vodítkom a cigaretou v ruke.
Ale žilo to tu. Život pulzoval dobrými, aj zlými elementami a akosi to k sídlisku patrilo. Krik nadšených detí zo školských dvorov a ihrísk, bubnovanie basketbaliek, hudba z magnetofónov, ľad medzi činžiakmi, kĺzanie sa po snehu na gume, ako na snowboarde, vytrhnutej zo schodiska. Ožrani, vracajúci sa z krčmy „ Colnica “, ktorú nahradil kostol. Kolotoče, od ktorých zneli hity 90. rokov. Hromadné brodenie sa snehom s rozbitými sánkami na kopec pod elektrárňou. Strach zo strážnika so psom, keď sa na veterinu chodili kradnúť jablká. Texty a hudba skupiny Pouličná zmes, ktorá na sídlisku vznikla a žila každým dňom. Lacné víno, horké pivo, pálenka, potiahnutá rodičom z osobných zásob. Lovenie mincí z výťahových šácht, aby bolo na nanuky, kúpené v potravinách, ktoré si vyslúžili názov Hovno, pretože tam hovno mali. Pochody, bitky, férovky, opité spevy a krik, detské vojny, grafitti. Policajti, čo sa potrebovali vybiť na bezbranných deťoch ulice. Toluen, vrecká a pivnice plné trávy, pervitin, šialenci, ktorých pozatvárali, alebo ušli a skončili na ulici niekde v inom meste.
Všetci sú preč. Polepšili sa, utiekli, alebo sedia po basách. Z podvodníkov, grázlov, narkomanov, klamárov a ožranov sa stali vážení podnikatelia, alebo zarezávajú niekde v zahraničí, založili si rodiny a žijú usporiadaný život. Z dievčat, nasiaknutých riedidlom a chlastom, sú zmaľované paničky a dámy na úrovni. Ctižiadostiví, populistickí pseudopolitici, útočiaci na posty v mestskom zastupiteľstve sú rovnakí ignoranti, ako boli kedysi a na železničný priechod a rampy sa stále nadáva, akoby to bol nadľudský, neriešiteľný problém.
Všetci však sídlisku nejako chýbajú. Dávali mu charakter, dušu, tvár. Aj s tým dobrým, aj so zlým.
„Veľkým potravinám“ chýba partia mladých, vysedávajúca na plechových parapetách vo dne, aj v noci, do ktorej chcel každý patriť. Mala svoj príbeh a štýl. Nikomu sa nechcelo domov. Ani z pred potravín, odkiaľ sa šíril nie len cigaretový dym, ani z lavičiek, ani zo školského dvora, kde sa hral basketbal, vznikali nové lásky a páry, ani z pod schodov v „alke“, kde sa popíjalo. Každý každého poznal a bolo to fajn.
V tej dobe asi nikto nechcel, aby to všetko skončilo. Aby sme dospeli a mali problémy dospelých. Starosti, povinnosti a zodpovednosť. Menej slobody.
Autor článku: Miroslav Hnát