Vždy keď začne padať prvý sneh, idem sa prejsť. Sám. Vždy som totiž mal rád sneh. Nikdy nezabudnem na detské časy, ako som sa z neho tešil a teším sa doteraz.
Mnohí akoby zabudli na detské časy a na to, že tu stále žije dostatok detí, ktoré sa tešia.
Už ste snáď zabudli, ako sme sa tešili, keď napadal, zotmelo sa a naháňali sme sa pomedzi autá, zhŕňali z nich do rukavíc čerstvo napadané vločky a guľovali sa? Ako sme v panelákoch vytrhávali zo schodov gumu a šmýkali sa na nej? Ako sme pozerali z okien na kopec za potokom, či je už pole dostatočne pod snehom, aby sme sa tam mohli ísť sánkovať? Zabudli sme, aká bola sranda a kopec zážitkov na lyžiarskom? Zabudlo sa na to, ako sa medzi panelákmi robil ľad a mohli sme sa tam korčuľovať dlho do noci, pod dozorom rodičov, ktorí na nás pozerali z okien a balkónov? Zabudlo sa na anjelov v snehu, snehuliakov a radosť zo zasnežených Vianoc? Ako sme sa vrátili uzimení domov, stiahli zamrznuté čiapky a rukavice, s prilepenými kúskami ľadu a dali si horúce kakao, čaj alebo grog? Kde to v poniektorých zmizlo? Tá radosť a spomienky? A vôbec nie je detinské, tešiť sa zo snehu aj teraz.
Zimná krajina má svoje jedinečné čaro a je romantické prechádzať sa zasneženými ulicami. Koľkí z vás ste sa napríklad pred Vianocami prešli peši zasneženými uličkami a všimli si tie vysvietené a vyzdobené domy a ploty? Nádhera. Skúste niekedy oželieť posedenie v krčme alebo večerné vysedávanie pri telke a všímať si krásu okolo seba. Je v mnohých maličkostiach.
Kde ostalo v človeku to dieťa? Aspoň štipka hravosti? Spomienky nielen na sople po kolená, prehryznuté pery, rozbité brady, zlomeniny, modriny, mokré ponožky, zamrznuté motory, ale aj na kúzlo zasneženej krajiny a vŕzganie snehu pod nohami, keď vás ako deti ťahali rodičia na saniach a v ligotavých očiach, vyštípaných lícach a červených nosoch ste mali takú radosť, ktorá sa ani nedá opísať. Skúste, kto ste to ešte neurobili, čakať na svoje dieťa pred školou po vyučovaní alebo prísť preňho do škôlky so sánkami. Ak bude toho snehu dosť. Uvidíte úprimnú radosť, ku ktorej nie sú potrebné peniaze, ani darčeky.
A čo si ešte predstavím pri snežení? Drevenú chatu v horách, po strechu zasneženú a odrezanú od sveta. V nej ja, v hojdacom kresle pri horiacom krbe, zabalený do deky, s hrubými ponožkami na nohách, šálkou kakaa v jednej ruke a s knihou v druhej ruke. Na stole a v komore dostatok jedla a pitia a pod tou dekou so mnou príjemná spoločnosť, s ktorou sa dá rozprávať dlho do noci. A samozrejme nesmie chýbať fľaša rumu. Alebo dve 