Je ráno. Budíky sú na svojom celoživotnom koncertnom turné a práve majú sólo. Všade tam, kde niekto vstáva do práce, do školy, ranný tréning, k doktorovi, alebo sa ponáhľa na vlak niekam ďaleko.
Ešte je chladno. Na sídliskách sa v panelákových oknách postupne rozsvecuje, ľudia obsadzujú záchody, kúpeľne, prehrabujú skrine a snažia sa stihnúť raňajky. V zime počuť zvuk škrabiek na zamrznutých oknách áut a nadávky šoférov, ktorí s tým nepočítali a prichádzajú o čas. Aj keď žijeme v meste, tak sa často odniekiaľ ozve kikiríkanie kohúta, štebot vtáčikov, brechot psov a búchanie posuvných dverí na dodávkach zásobovania, keď sa závozník ponáhľa s prepravkou čerstvého voňavého pečiva do potravín, pretože ešte toho musí stihnúť dosť. Divím sa im, že sa im chce za tak včasného, chladného rána, keď ešte ostatní ľudia spia, alebo dopíjajú posledný drink. Ale aj to je práca, ktorú niekto musí robiť, aby sme mohli odbehnúť pre teplé rožky, maslo, paštétu, tresku, džús.
Z prvých autobusov sa vlečú robotníci z nočnej smeny a tešia sa, ako konečne spadnú do postele. Striedajú ich kolegovia, ktorí prešľapujú na zastávke a aj keď je už ráno, tak ešte stále vládne tma. O niečo neskôr sa na nej začnú objavovať skupinky stredoškolákov, aby obsadili útroby školských autobusov a bavili sa o nových pc hrách, víkendových dobrodružstvách, románikoch a prsiach vyvinutých spolužiačok. Tie sa zase bavia o tom, ktorý zo spolužiakov je hlúpejší.
Poniektorí si museli privstať, aby boli v čakárni u doktora medzi prvými, stihli vyvenčiť psov, dať si rannú cigaretu, alebo si zabehať. Miestni pijaci už postávajú pri vchodoch do potravín, aby do seba mohli naliať prvé pivo a poldeci v kelímku. Stačí odtrhnúť viečko, ako na jogurte a šup ho tam.
Mnohí sa ešte len teraz vracajú z nonstopov a herní, hlavy zarazené do zdvihnutých pliec a ruky vo vreckách. Premýšľajú, či viac minuli za pálenku, alebo v automatoch.
Z okien materských škôl sa ozýva plač detí, ktoré nechcú, aby ich tam rodičia nechali a ešte veľmi dlho potom plačú za mamou. Pamätám sa, že som takto plakal aj ja.
Chodníky k základným školám prevzali do svojej moci zaspatí žiaci, ktorí dúfajú, že ich dnes učiteľka nevyvolá, pretože aj ich meno môže vypočítať z dnešného dátumu. Z útlych ramien im visia priveľké aktovky a kolenami kopú do vrecúška s prezuvkami. Niektoré deti rozvážajú rodičia, vysadia ich pri bráničke, pobozkajú, poprajú pekný deň a šupnú do dlane pár drobných, pretože im nestihli urobiť desiatu. Veď obchod je neďaleko. Snáď všetko neminú na sladkosti, alebo nedajú šikanujúcemu spolužiakovi.
Cigáni z okolitých osád lovia palicami z kontajnerov poklady kým neprídu smetiari a v duchu sa smejú všetkým, čo musia ráno vstávať k povinnostiam.
Budovy firiem, fabrík, úradov a škôl nasávajú ľudí, ako dávku kokaínu a vysmrkajú ich zo svojich útrob najskôr až niekedy poobede. Mnohých ale až za tmy. Toľko k pracovnej dobe.
K životu sa preberá aj centrum mesta. V poniektorých podnikoch podávajú raňajky, tak kto má chuť na párky, miešané vajíčka, alebo na niečo iné, tak sa tam ponáhľa, aby ešte bolo voľné miesto.
Kvôli skoro ráno otvoreným kaviarňam študenti radi flákajú školu a trávia tam čas prvých vyučovacích hodín. A potom, keď im horí pod zadkom, tak chcú naprávať, dobiehať zameškané a zvaľujú vinu na učiteľov.
Pred semaformi sa začínajú plniť autá, ako vakcína do striekačky a zelená ich postupne púšťa ďalej do asfaltových žíl mesta. Letná a Zimná ulica žije už aj prvými autobusmi, kuriérmi, zásobovaním, policajnými autami a zívajúcimi taxikármi, ktorí sa rozhodli, že budú brať zákazky aj skoro ráno. Všetko je pomalšie, ako vo veľkomestách a tak má pre ľudí čas inú váhu, keď nemusia spolu s ostatnými húfne bežať na metro, či električku, pretože ďalšia ide „až“ o dve minúty.
Železničná stanica by si zaslúžila byť trochu väčšia a modernejšia. Ľudia dúfajú, že aspoň dnes nezahlásia meškanie vlaku, pretože je ešte stále zima a vadí im smrad z polihujúcich bezdomovcov, ktorí sa nevošli na lavičky v parku, a tak spia pri bufete, alebo s podopretou hlavou pri okne vo vestibule. Tí budíky nastavené nemajú.
Námestie sa vyľudnilo. Všetci sú v práci, v školách, alebo posteliach. Poniektorí študenti ešte postávajú za školou a dávajú si poslednú cigaretu pred vyučovaním. Zase sú nepripravení, no je im to jedno. Veď, nejak už len bude a aj keď nezmaturujú, tak majú predsa vo svete kopu možností a známych, ktorí sa o nich postarajú a vybavia im bohatý život. Krátkozraké.
Všetci sú na svojich miestach, ráno sa presúva do dňa, tempo sa spomaľuje a každý sa venuje svojej rutine. Som rád, že kým sa toto všetko deje, tak ja ešte ležím pod perinou a ráno sa mi začne o niečo neskôr.