Vždy, keď sa idem len tak previezť po okolí, sa utvrdzujem v tom, že to tu mám naozaj rád. Tento kraj má čo ponúknuť. A ľudia tiež.
O Spiši sa učíme už v škole. Všelijaké parametre, čísla, prednosti, poučky o pamiatkách a prípravy na maturitu v cudzom jazyku. Ale je tu toho oveľa viac. Veci, ktoré berieme ako samozrejmosť, no sú vzácne a jedinečné.
Je pravda, že sa tu žije ťažšie a nič nie je zadarmo. Prejavuje sa to na ľuďoch, ich hrdosti a tvrdosti. Viac sa ženieme za vzdelaním a zistenia, že na niečo máme talent, alebo predpoklady, sú oslobodzujúce. Každý má iný spôsob, ako prežiť. Z niekoho sa smejeme, niekoho odsudzujeme, niekto pôsobí trápne, iný zúfalo, niečo budí pohoršenie a niečo zvedavosť. A tak to vždy bolo. Každý sa vyrovnáva so životom po svojom.
Máme svoje mestské legendy, osobnosti, kuriozity, budovy, sídliskové príbehy, architektúru, históriu Škoda 120 tuningu. A stále je o kom rozprávať. Tak vznikajú neumierajúce mestské stálice s tvárou, vymodelovanou verejnou mienkou.
Žijú tu kvalitní, zruční robotníci, odborníci a šikovní remeselníci, ktorí nepracujú mechanicky, len kvôli zinkasovaniu odmeny, ale do svojho umenia dávajú srdce. A je to vidieť na ich produktoch.
Máme úrodnú pôdu a vidieť na poli traktory nie je prežitok.
Dá sa tu tvoriť aj z mála. Máme dostatok nádejných umelcov. Diskotéky a zábavy sa dajú zorganizovať za nižšie ceny a honoráre, ako na západe. Ľudia sú pohostinnejší, veselší, neboja sa hosťovi naliať a neľutujú prázdne fľaše.
S kým sa pri bare pije, s tým sa aj pobije a následne zmieri poldecákom, za doprovodu ustálených slovných spojení: „Co piješ?, „Hybaj na poldeci“, „Davaj het“, „Nehaj tak, ja placim.“
Vládne tu väčšia úcta k starším a k tradíciám. Ľudia sú férovejší. Aj keď to dokáže zatieniť pár zákerných jedincov. Medziľudské vzťahy sú jemnejšie a rodičovská láska nie je chladná a odmeraná, aj keď sa občas berie trochu svojsky a dieťa má možnosť sa priamo pri stole od rodičov naučiť, ako sa správne pije, fajčí a nadáva.
Neživí sa tu panický strach pustiť deti hrať sa von, až na pár výnimiek a nebezpečných zón, kde iniciatívu vytvárať aktívny strach rodičov prevzali mladé neprispôsobivé skupiny.
Čas beží pomalšie, pretože nás nestrhnú húfy ľudí, ponáhľajúcich sa na autobusy, metro, eskalátory a noc má svoje tempo, bez nočných spojov a prílišného ruchu.
Ženy sa tu kľudne zaobídu bez líčidiel, pretože príroda u nich dokázala, že ona najlepšie vie, čo je to krása.
Chlapi sú prudkí aj bez žinčice a všemožne ochraňujú svoje ženy. To sa bohužiaľ často zvŕtne na hromadnú bitku na dedinskej diskotéke.
Dokážeme sa zabaviť aj pod holým nebom, nepotrebujeme k tomu neónové osvetlenie, čisté podrážky, ani bezvetrie.
Myslím si, že nám západ tajne závidí, že sa vieme baviť, úprimne radovať, sme obdarení bezprostrednosťou, dobrosrdečnosťou, ale na druhej strane sme naivnejší a nechávame sa vodiť za nos sladkými rečami a sľubmi. Svetoznáma je naša horúca krv, výbušnosť, hádavosť, urážlivosť, ukecanosť a domáce násilie páchané na chlapoch, pretože mnohokrát ženy dosahujú podstatne väčších rozmerov, ako ich muži. Čakanie za dverami a valček na cesto o hlavu to istí.
Ľudia si viac vážia prácu, aj keď sa to bohužiaľ často prejavuje tým, že sa dôchodcovia stále držia zamestnania a bránia mladým presadiť sa. Je tu menej možností a preto si viac vážime maličkostí. Mnohí sa často snažia utiecť z reality a pred strachom zo všednosti, nudy a úpadku sa bránia rôznymi výstrelkami, šialenou módou, kávičkarskou kultúrou.
Máme pekné prostredie a nie až tak znečistené lesy. Vždy si uvedomím, že nie je nutné silou mocou cestovať za oddychom niekam ďaleko, aby som sa tam mohol natierať kilami opaľovacieho krému, kúpať v slanej vode a vrátiť sa unavený a bez energie, vyťahanej slnkom.
Taktiež sa pýšime vysokou kostolnou vežou a nevystupujeme na ňu preto, že ide o kostol. Nie je to ani vymoženosť veriacich. Ide skôr o dobrý pocit a hrdosť, že je takáto rarita práve u nás, aj keď ju pri každodennom prechádzaní okolo berieme už ako samozrejmosť. Treba si občas pripomenúť legendu o hodinách na veži.
Z letných terás ide pokoj a nikto pri stole nie je sám. Každý má s kým posedieť . Pestrosť dotvárajú snažiace sa obchody, činná galéria, expozície, múzeum, divadlo.
Nemusíme sa porovnávať so západom. Náš región má vlastnú karmu, prostredie, tempo, zásluhy, napredovanie, kultúru, nárečie, humor a aj keď nás žmýkajú obchodné reťazce, úrady a lakomí zamestnávatelia, fungujeme a snažíme sa prežiť. Nevzdávame sa. Menej lesku a zlata – viac pozornosti pre blízke osoby.
Nevymierame. Stále sa rodia deti. Sú zdravšie, ako tie vo veľkomestách a majú šťastnejšie detstvo. Všímam si ich výrazy. Deti sú najúprimnejšie zrkadlo prostredia v ktorom žijeme a nevnútime im silou krásno, ani príjemnosť. Odráža sa to v ich tvári.
Za spomenutie stoja staré a účinné výchovné metódy. Keď si chcel mladý školák dať nepozorovane v krčme pivo a videl ho pri tom niektorý zo starých štamgastov, dostal pohlavok a musel sa pakovať. Predtým mal ale výsadu kúpiť starému pivo. Druhýkrat dostal zaucho tiež, ale už si mohol aspoň jedno malé pivo dať a na druhý deň sa v škole chváliť, že už má za sebou prvé oficiálne pitie piva. A vôbec nebolo až také horké.
Zahraničným návštevám, turistom, alebo kamarátom z iných lokalít vždy zažiaria oči, keď na cestu dostanú na rozlúčku ako pozornosť fľašu domácej. Akoby dostali zlatú tehličku. Je to proste odjakživa našou súčasťou presne tak, ako je to vidieť v starých filmoch pre pamätníkov. Nehanbime sa za to, odkiaľ sme. Nemusíme. Máme čo ponúknuť. Máme svoju identitu. Len sa pozrite z okna, čo vidíte. Prejdite sa námestím a všimnite si všetky tie staré budovy, reliéfy, architektonické prvky. Prejdite sa na Čingov a všimnite si zelené kopce, lesy, Tatry, vôňu, zvuky prírody, spokojné výrazy turistov, praskajúci oheň pri chatách a smiech detí, pobehujúcich okolo nafukovacej lopty, alebo čľapkajúcich sa v gumenom bazéne, kým čakajú na opečenú špekačku. Hlasitú vravu. Do pása nahých chlapov s pivom v ruke, lepkavých od potu, čiernych od dymu a sadzí a ženy, krájajúce ingrediencie na kotlíkový guľaš. Aj takto sa u nás žije a je to skvelé. Oslobodzujúce.
Autor článku: Miroslav Hnát