Diegove básne: Jednosmerka

Jednosmerkou života
rútime sa k horizontu zajtrajška
s kotvou spomienok
uviazanou okolo krku.

Dni sa mihajú za oknom
až roky vnímame len ako šmuhu
a cítime sa ako spolujazdci
vo vlastnom tele.

Rýchlosťou stúpa tep
no akosi zabúdame žiť.
Krásy života vnímame len periférne
jak billboardy
a láske dovolíme nastúpiť len po najbližšiu zákrutu.

Úsmevy miznú v spätnom zrkadle,
smiech z rádia šuští
a slzy rýchlo stierame.
Hriechy však nezmyješ jak hmyz
rozčapený na prednom skle svojho svedomia.

Tankujeme do seba alkohol,
aby sme ušli pred samými sebou,
až sa riadenie vymyká spod kontroly.

Sám si vypíšem pokutu
za jazdenie pod vplyvom ignorantstva
a spomalím.

Stiahnem okná,
nech ma vzduch hladí po tvári,
spievať budem nahlas obľúbenú pieseň,
stopárke zastavím,
chodci nech mi križujú cestu.
A na všetkých semafóroch nech svieti červená.

Ja sa viac už neponáhľam,
beztak nie je kam
keď žijem tu a teraz…

Zdieľaj to