Diegove básne: Ráno vonia túžbou po tebe

Stred nášho vesmíru
už vyhnal z oblohy drzý mesiac,
ktorý sa nehanebne chválil jeho svetlom.

Slnečný lúč ma zobudí ranou do oka.
Odkrývam zo seba vyhriatu deku snov,
a chladná realita mi začne zaliezať pod nechty.

Nenávidím ráno,
lebo to moje nevonia kávou.
Namiesto kofeínu sa mi do ešte ospalého mozgu
ako výkričník zabodne spomienka na teba.
Hneď mi je jasné, že celý deň ma bude zožierať túžba.

Túžba,
aspoň po letmom pohľade,
či snáď aspoň po jemnom zdvihnutí kútikov tvojích sýto červených pier.
Túžba,
po tvojej vôni ružovej záhrady
a dotyku končekov tvojích prstov,
nežným ako dosadnutie motýľa na kvet.

Nedočkám sa.
Na čísle tvojho srdca to len zvoní a nik nedvíha.
Poštár mi nosí len známky bez listov
a ani známy ma nedal od teba pozdraviť.

Opantala si ma svojou noblesou
a ja oddane som si dal obojok, ktorým ma škrtíš svojou nedostupnosťou.
Občas mi len hodíš kosť,
nech nekňučím.

Takých ako ja sú plné útulky…

Zdieľaj to