Diegove básne: Hľadám

Mám už zodraté ruky po lakte
od prehrabávania sena,
veriac,
že v ňom nájdem ihlu.

Stovky ulíc, odrazy vo výkladoch,
túlam sa.
Úsmevy štastných párov za oknami kaviarní,
teplo dotykov dlaní sála navôkol.
A ja mrznem.
Chladný novembrový večer sadol mi na plecia.

Do prešľapaných topánok mi zateká smútok.
Blúdim,
pohľadom na teba nemo kričím,
nech vystúpiš konečne z toho davu
nežných tvárí,
čo mi venujú len letmý pohľad.

No ty ma nechceš počuť.
Naďalej sa schovávaš v hmle nádejí.
Vraveli mi, že až keď tie umrú,
a ja vztýčim bielu zástavu,
potom zrodí sa cit.

No ja nie som dezertér.
Doma hodím kúsok seba
osamelosti uviazanej na reťazi,
nech ma ohlodá do špiku kosti.
Môj verný priateľ.

A znova sa vydám pátrať,
predomnou sa neskryješ.

Pin It on Pinterest

Share This