Bola to slnečná nedeľa, ako každá iná. Pár ľudí vyrazilo do prírody, no väčšina z nich sa nechávala pohodlne hypnotizovať televíznou obrazovkou. Cez pootvorené okná sa do bytov vkrádala vôňa jari a aviváže, uvoľňujúcej sa z balkónov, ovešaných prádlom, tancujúcim s jemným vánkom slaďáky.
Najprv to znelo, ako odpaľovanie náloží v kameňolome, niekde ďaleko a v pravidelných intervaloch. No dunenie silnelo, akoby sa k sídlisku niečo približovalo spoza kopca a s hlasitým fučaním potvrdzovalo, že ide zďaleka. Ľudia začali vnímať jemné otrasy a upierali zraky na les, spoza ktorého to prichádzalo. Až keď sa nad stromami zjavila hrôzostrašne vyzerajúca hlava, len z časti pripomínajúca ľudskú, im to došlo. Prišiel.
Nemotornej ruke, ktorá sa objavila nad kopcom, aby ponad neho mohol preliezť, sa medzi prstami rozpadol kus lesa a obor úspešne prekročil túto, preňho nepodstatnú prekážku. Pomalým krokom sa cez pole pustil k panelákom. Pod nohami mu praskali stromy, strechy chát a lebky poľovníkov, ktorí v lese pravidelne pytliačili. Ani si nevšimol, že špičkou deravej topánky zachytil stĺpy a drôty elektrickej rozvodne. Na poli, kde už roky nikto nič nezasial, ostali hlboké stopy. A v nich rozmliaždená stavebná technika, základy pre novovznikajúcu mestskú časť a mŕtvoly projektantov, reportérov, úradníkov, investorov, pracovníkov.
Prvý bytový dom vytrhol zo zeme, akoby to bola kocka z detskej stavebnice, cez okná a balkóny vytriasol ľudí a budovu v dlani spracoval na prach. Obyvateľov paneláku, ktorí prežili pád a utekali polooblečení do pomyselného bezpečia, drvil údermi pästí do chodníkov a ciest, ako mravce. Jediným šliapnutím zrovnal so zemou prázdnu budovu materskej školy a divil sa, že sa mu do nohy nezapichla ani jedna preliezka. Bolo múdre, že ich tam nikto neosadil.
Šmahom ruky zvalil všetky štyri trinásťposchodové paneláky na Hutníckej ulici, ktoré padali ako domino a skončili na už aj tak sa rozpadajúcej základnej škole.
Vybral sa do centra mesta. Pod nohami mu to iskrilo, vybuchovalo, praskalo, z miliónov rozšliapaných áut sa dymilo a nekvalitné cesty a chodníky sa rozpadávali, ako sušienka v ruke pacienta s Parkinsonom.
Zodratými podrážkami lisoval ploty, elektrické vedenia, stĺpy zbytočného osvetlenia so slabou svietivosťou a starými káblami, billboardy s vyškierajúcimi sa tvárami a neúprimnými heslami. Ozýval sa bolestný rev a výkriky hrôzy, praskanie kostí, štekot psov, rinčanie skla a vŕzganie kovu. Rozrytá zem páchla zvieracími výkalmi, ohorkami, zvratkami a spálenou gumou. Zvláštne, koľko podnetov pre zmysly sa uvoľní, keď sa niečo ničí.
Ľudia sa snažili utiecť a zachrániť si životy. Každý bežal sám za seba. Nikto nepomáhal druhému a ak niekto zakopol, alebo nestíhal, tak mal proste smolu. Pomoc v kritickej situácii je len výmysel hrdinov v katastrofických filmoch.
Z diaľky začul hukot majákov a približujúce sa svetlá, ako na diskotéke, na ktorej nikdy nebol. Policajti sa však báli vystúpiť z áut, pretože nikdy nečakali, že zažijú väčšiu akciu, ako zapnutie pera pri vypisovaní pokuty a tak na to neboli pripravení, ani vyškolení. Tretina z nich, ktorej sa netriasli ruky, sa chopila zbraní a vyslala na obra spŕšku výstrelov. Samozrejme bez varovania. Tie sa však od neho odrážali, ako muchy od sklenenej výplne okien. Nevšímal si ich a tých, ktorí sa mu postavili do cesty, jednoducho zašliapol.
A bol tak strašne unavený, ubolený a hladný. Unavený myšlienkami o vlastnom bytí; ubolený predstavami o jedinečnosti existencie svojho druhu; hladný po poznaní a pochopení.
Chcel sa napiť z Hornádu, no rieka páchla saponátom a výkalmi. Nešlo mu do hlavy, prečo ľudia stavajú autoumývarky tak blízko vody. Neboja sa snáď priesakov, znečistenia a kontaminácie? Alebo ide o chamtivosť a biznis? Pojmy, ktoré sú vo svete obrov cudzie.
Trvalo len pár krokov Duklianskou ulicou a ocitol sa na veľkom parkovisku pri Tescu. Pomyslel si, že ľudia asi až takí chudobní a nemajetní nie sú, keď pre nich stavajú tak veľké obchodné domy a parkoviská. Rozhliadol sa okolo, na všetky tie chodníky, cesty, budovy, stavby a zamyslel sa, Toľko nevyužitého a zneužitého potenciálu. Nikdy neporozumel ľudskému zmýšľaniu a motívom. Cítil len poslanie, že ich musí buď zničiť, alebo naučiť strachu zo smrteľnosti a pominuteľnosti. Iba tak sa dá pochopiť existencia bytia, zmysel života a pravé hodnoty.
Do očí mu udrelo, že tie najkrajšie, najdrahšie vyzerajúce a nablýskané autá, stoja len v jednej časti parkoviska. Pred preskleným vchodom do priestorov, z ktorých sa ozýva hlasitá hudba, nárek a vystrašený krik. Pristúpil k budove a odtrhol jej strechu s takou ľahkosťou, ako keby otváral fľašku so svojou obľúbenou marmeládou. Nazrel dnu a ten pohľad stal za pozastavenie sa. Oči naňho upierali roztrasené ženské telá s nafúknutým poprsím, vypučenými zadnicami, vyžehlenými vlasmi, poprášenými a zmaľovanými, zdeformovanými tvárami, bez štipky jedinečnosti a za nimi sa ukrývali zbabelí, vyľakaní chlapi, s podivnými účesmi, ružovými tričkami, širokými zrenicami a hodinkami, ktoré vyzerali ako okovy v stredovekej temnici. Vrazil medzi nich päsť, ako keď vnoríte ponorný mixér do nádoby s ovocím a všetkých rozpučil o steny.
Vykročil k centru mesta.
Zvyšok ľudí, čo sa ešte nestihli ukryť, pred nim chaoticky utekali, no nemal v záujme zabiť ich všetkých. Len mestom prechádzal. Policajti naňho stále strieľali, pribúdala aj vojenská technika a pestrosť uniforiem. Odhadzoval ich od seba, ako špinu, ktorú treba zamiesť a zbaviť sa tak neporiadku. Z budov popri ceste vybehovali kričiace úradníčky s betónovými frizúrami, ale šálky s kávou stále držali v rukách. Fanatizmus.
Zaujala ho budova s nápisom Dom kultúry, z ktorej smrdel prepálený olej, lepidlo, lacné handry, prázdnota, gamblerstvo, alkoholizmus a ignorantstvo. Postavil sa na budovu oboma nohami, až kým sa neprepadla do zeme až po strechu. Pocítil zadosťučinenie a šiel ďalej.
Zastavil sa na začiatku námestia, ktoré tvorili dve ulice, spájajúce sa na oboch koncoch a vytvárajúce tak obrazec obrovskej vagíny, s budovou divadla – klitorisom, ktorý dráždia stále tie isté techniky, praktiky, postupy. Aká výstižná symbolika. Ľudia si ani neuvedomujú, kam smerujú ich životy.
V strede tejto obrovskej vagíny stála prekrásna budova radnice, z ktorej trčali hranaté hlavy a kričali na obra, nech ich ušetrí. Že odídu aj sami a už nikdy sa nevrátia. Veď aj tak im na meste a ľuďoch nezáleží. Nech pokojne zabije všetkých ostatných, ale ich nech ušetrí. Dokonca sa chceli vykúpiť hromadou peňazí, ktorú sa im podarilo za tie roky vo funkciách nahrabať. Čo na tom, že páchli, ako duša zvrhlej zrúdy, čakajúcej v temnote na ďalšiu príležitosť, slastne ponoriť hlavu do špiny. No obor sa nedal presvedčiť, ani kúpiť. Tresol po budove takou silou, že sa z okien vykotúľali hlavy, odtrhnuté úderom od tiel v oblekoch.
Musel však uznať, že centrum mesta bolo naozaj pekné. Aj keď ho prekvapilo množstvo nevyužitých, opustených a chátrajúcich budov, z ktorých nevybehujú žiadni ľudia. Obor totiž nevedel, čo je to súkromný majetok a ako veľmi sa naňho dá kašľať, rovnako ako si nevedel vysvetliť ľudskú ľahostajnosť, zapredanosť a lakomstvo.
Vyložil si nohu na strechu jedného z domov na letnej ulici a z podrážky zoškriabal blato, zmiešané s krvou, úlomkami skla, kostí, plastu, železa a všetkého ďalšieho, čo sa mu na topánku prilepilo. To s rachotom dopadlo na opustený chodník. To isté zopakoval aj s druhou nohou a myslel na to, že ako jediný svojho druhu je len nepochopený. Ľudia kričia hrôzou a utekajú od neho, ale nepýtajú sa prečo sa objavil. Pozrel sa na osamotenú vežu kostola, ako na prvý zub v ústach uplakaného dieťaťa. Týčila sa do výšky, ako hroziaci prst pre všetkých, ktorí neveria v nádej na lepšie zajtrajšky a tak ju nechal nepoškodenú, na výstrahu pred ľudoprázdnom.
Cez mesto prešiel pár krokmi, no stihol sa toho naučiť o ľuďoch zase o niečo viac. A toho dobrého bolo žalostne málo. Ako poslednú si všimol červenú budovu obchodného centra, ktorá ležala v strede ničoho, ako pohodená škatuľa od topánok. Rozhodol sa zničiť aj túto ohavnosť a kopol do nej takou silou, že odletela nevedno kam a na jej mieste ostal len hlboký kráter. Vtom zbadal, že jeden človek od neho neuteká, ale sedí v neďalekom parku na lavičke a plače. To ho zaujalo a tak sa plačúceho muža opýtal, čo sa mu prihodilo. Ten zodvihol pohľad od dlaní, vlhkých od sĺz a v jeho očiach nebol ani náznak strachu. Len bolesť, smútok a sklamanie. Muž obrovi dokonca poďakoval, že budovu obchodného centra zničil, pretože on bol jeden z mnohých ľudí, ktorí sa podieľali na jej výstavbe a nikdy za svoju prácu nedostali sľúbenú odmenu. Rovnako, ako mnohí ďalší, ktorých ochudobnil pochybný kšeft bezchrbtej bytosti, akých je vo svete príliš. A tých by mala rozdrtiť obrovská päsť, aby bol svet o niečo krajší. Lakomcov, podvodníkov, úžerníkov, klamárov, kšeftárov, ľahostajných úradníkov, pokrivených politikov. Ako v rozprávke Sedem jednou ranou.
Potom som sa zobudil, pozrel z dvanásteho poschodia na sídlisko a všetko bolo na svojom mieste. Uvedomil som si však, že na to, aby sa mesto začalo zásadne meniť, netreba obra, ale stačí sila ľudu a vybrať si, akým smerom sa chceme uberať. Či cestou stagnácie, devastovania, alebo napredovania. Či budeme naďalej podporovať obrovský zadok, z ktorého sa na nás kydá nezáujem a ľahostajnosť, alebo ho spoločnými silami nakopeme a dáme priestor novej krvi.
Hlas ľudu je ten mocný obor, ktorý môže ničiť, alebo zveľaďovať.
Autor článku: Miroslav Hnát