A ČO BOLO PO ZÁKLADKE? SPOMIENKA NA HOTELOVÚ AKADÉMIU V SPIŠSKEJ NOVEJ VSI /1998-2003/

Počas navštevovania posledného ročníka základnej školy bolo nutné rozhodnúť sa pre jednu zo stredných škôl, kde bude pokračovať vbíjanie učiva do hlavy, ktoré ju malo zaťažiť natoľko, aby neuletela do oblakov. A ja som sa rozhodol pre hotelovku. Z časti aj preto, že si ju vybral aj môj kamarát/spolužiak, ku ktorému som mal najbližšie. A dostali sme sa tam obaja.

Prijali nás oboch a po úvodnej reči riaditeľa školy, oblečeného ako zo starého filmu, nás rozdelili do tried. A tak sa naše cesty rozišli. Každý sme skončili v inej triede a každá predstavovala iný svet. Začal som si uvedomovať novú etapu života a že sa všetko od základu zmení.

Viac ako na prijímačky a na akúkoľvek skúšku, som sa triasol pred imatrikuláciami. A samozrejme, že som si urobil hanbu, keď som sa prezlečený do obtiahnutej sukne, cez ktorú mi pomaly neprúdila do nôh krv, pokúšal vyliezť na pódium a zakopol som. Našťastie sa strápnilo veľa ďalších ľudí a tak sa tomu môjmu trapasu nevenovala pozornosť. Ale bola to sranda.

Bolo veľa ďalších vecí, z ktorých som mal obavy. Bál som sa nového prostredia, bál som sa kolektívu, bál som sa učiva, bál som sa praxe. Hlavne obsluhy a byť ľuďom na očiach v tej klaunskej modrej veste, ktorú sme museli mať všetci.

Pred obsluhou som sa ukrýval a radšej som robil prenosky niekde vzadu, ako obsluhoval hostí. Ak som sa náhodou ocitol za barom, alebo na placi, tak som sa robil, že volajúcich zákazníkov nepočujem, aby som tak predišiel zosmiešneniu, že niečo nebudem vedieť. Takáto bola moja prax v reštaurácii Fontána, v hoteli Satel v Levoči, a v hoteli Čingov, kam som vždy ráno šľapal peši zo západu a bola to nekonečne dlhá cesta.  Prax v kuchyni, to ale už bolo o niečom inom. Najdlhšie sa mi podarilo vykonávať praktickú časť výuky v reštaurácii Družba, ktorá už bohužiaľ nefunguje. Tam som si užil kopu srandy a nezabudnem na šefkuchára Braňa a pani kuchárku Jožku. Odtiaľ som občas chodil vydávať obedy do MPC a do Embraca, kde som mal možnosť vidieť, ako sa dajú rezňami zabíjať komáre, alebo pri chvíľke nepozornosti opitého kuchára vyliať fľaša vodky do polievky.

Spomínam si na zafajčené záchody, kde sa pár odvážlivcov zavrelo spolu do kabínky a natlačení ako sardínky v konzerve s pôžitkom šlukovali. Ostatní fajčiari stavili na istotu a odbehovali fajčiť za najbližší panelák na sídlisku pri škole. Mňa táto nepotrebná potreba minula.

Pamätám si hodiny varenia a obsluhy v školskej kuchynke nad Vitexom, kde sa občas konali akcie a pár vyvolených malo možnosť obsluhovať hostí. Nezabudnem na majsterky, ktoré sa nám s trpezlivosťou a priateľským prístupom venovali.

Pamätám si na zástupkyňu, z ktorej mal každý obavy a bola ako detektor žuvačiek v ústach, neupravenosti, neslušnosti. A pamätám si seba, ako chlapca s náušnicou, šiltovkou na hlave a širokými nohavicami, čo bolo v tejto škole neprípustné.

Pamätám si povinné prezúvanie sa a služby na školskej recepcii, na ktoré sa tešil každý, pretože to bolo lepšie, ako sedieť v triede. Pamätám si pocit, keď som ako prvák musel prejsť po chodbe okolo postávajúcich skupiniek starších žiakov. Pamätám si hodiny strojopisu, uzimenú učiteľku a „fertušky“. Diskusie v kruhu na hodine etiky. Nestráviteľné jedlo na hodinách varenia, ku ktorému občas trebalo podávať hasiaci prístroj, keď sa niektorému zo žiakov šmykla ruka s korením. Pamätám si hodiny literatúry, keď učiteľka opisovala obsah diel tak, akoby tam sama bola a prežila to. Pamätám si kurz tanečnej v triede, ako prípravu na ples, na ktorom som pre istotu nebol. Pamätám si vysedávanie v čakárni u alergologičky, aby som získal ospravedlnenku na celý deň a mohol tak rozvíjať svoju lajdáckosť.

Pamätám si triedne tablo, kde mám na fotke ešte vlasy, priateľský výraz a  vidno mi krk.

Pamätám si program na stužkovej a moje neohrabané číslo.

Pamätám si preplnené autobusy do školy a zo školy, dlhé čakanie na autobusovej stanici, aby som si mohol kúpiť mesačný lístok a nekonečnú cestu peši, ak som ho pri sebe nemal a chýbali mi drobné.

Pamätám si, ako som sa triasol pred hodinou francúzštiny, pretože som si pri čítaní textu v tomto jazyku pripadal ako debil. Nakoniec som však bol rád, že sa na mňa niečo nalepilo a zdokonalil som sa počas troch stáži vo Francúzsku, ako súčasť štúdia na škole.

Pamätám si na dve voľné hodiny pred telesnou a ako sme tento voľný čas s dvoma spolužiakmi pravidelne strávili v krčme U bieleho zajaca, ktorá už tiež bohužiaľ neexistuje a pili sme pivo. Občas aj niečo tvrdšie a dúfali sme, že na telesnej nebude gymastika, pretože s roztrasenými žalúdkami by to nemuselo dopadnúť najlepšie.

Pamätám si školské výlety, rozhovory, výstrelky, vzťahy, problémy. Pamätám si neustále zháňanie niekoho, kto mi požičia pero, pretože som svoje vždy niekde zabudol, alebo stratil.

Pamätám si, ako som bol odhodlaný neísť k maturite a rozhovor s rodičmi na túto tému. Pamätám si strach pred záverečnými praktickými skúškami a tranšírovanie ryby roztrasenými rukami, pred zrakmi učiteľov a rodičov.

Pamätám si zlú dochádzku a zhoršený prospech, kvôli mimoškolským aktivitám, nahrávaniu v štúdiu, účinkovaniu na koncertoch a organizovaniu podujatí, partii.

Pamätám si jeden zošit na štyri predmety, tiché odpovede pri tabuli, ohodnotené nedostatočnou. Pamätám si písanie dlhých poznámok na hodine dejepisu, polemizovanie na matematike, blízkosť prepadu z účtovníctva, ktorému som absolútne nerozumel. Pamätám si svoju odlišnosť.

Pamätám si, ako sa dievčatá snažili mať dospelé a vážne problémy, aby mohli pôsobiť dôležito, no bolo to komické. Pamätám si, ako mali všetci vždy väčšie ambície ako ja a snáď v živote robia to, čo si vysnívali.

Pamätám si maturitu, zháňanie zošitov na poslednú chvíľu, učenie sa počas akademického týždňa a ako som nemal až taký strach, ako som si myslel, že budem mať. Pamätám si úľavu, keď už bolo po všetkom.

Pamätám si, že som sa obával, čo budem po škole robiť.

Zdieľaj to