TAKTO SI SPOMÍNAM NA DETSTVO A ŠKOLSKÉ ČASY V SPIŠSKEJ NOVEJ VSI

Som rád, že som v Spišskej prežil pekné a bohaté detstvo a myslím si, že nie som sám. Možno to bolo aj tým, že som nemal bio rodičov, ani konšpirátorov v okolí, nehypnotizoval ma monitor a realitu nekrivila herná konzola. Elektronickú hru Tetris, kúpenú na trhovisku od vietnamca nepočítam. Jedinú ujmu, ktorú mi spôsobovala, boli strpnuté nohy, keď som sa po desiatkách levelov pokúšal vstať zo záchoda.

Mnohí sa tvária, že sa ich už život v Spišskej Novej Vsi netýka a prehlasujú, že radi vypadli preč. No vždy sledujú správy a zaujímajú sa o dianie v meste. To  totiž ostane navždy v ich srdciach, ako domov.

Rád si sadám ku krabiciam a albumom, preplneným čiernobielymi fotkami z detstva. Na mnoho vecí si už nespomínam, no poniektoré sa mi navždy zaryli do pamäti. Školské časy, detské priateľstvá, lásky, nezbednosti, výlety, úrazy.

Aj keď je to už veľmi dlho, pamätám si na plač, keď ma rodičia nechali v škôlke a na drevenú hračku domčeka, s postavičkami ľudí a zvierat, s ktorou sa chcel každý hrať. Pamätám si základnú školu na sídlisku Západ, kde učil a doteraz ešte učí môj otec a tak som neutajil žiadnu zlú známku, alebo prehrešok. Pamätám si školský rozhlas, kde výsadou vždy dvoch žiakov ôsmeho ročníka bolo stať sa na celý školský rok hudobnými redaktormi a hrať cez prestávku piesne na želanie. To sa podarilo aj mne, aj keď len na krátku dobu. Trepol som do mikrofónu nejakú hlúposť a tak som bol nahradený. Pamätám si družinu, učiteľky, prezývky, strach z gymnastiky. Ako som sa triasol pred triednickými hodinami, pretože to bola príležitosť pre triedne žalobaby, aby si na mne zgustli. Ako sa ma mama namiesto známok každý deň pýtala, koľkokrát som stál v kúte. Školskú tašku Sport Billy, školské obedy a odporný granadir, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok. Pamätám si triedne večierky, kde som z kazeťáku ruskej značky Vesna hral Mc Erika a Barbaru, Prodigy, U96, Marky Marka a ďalšie deväťdesiatky. Hudobnými nosičmi boli čierne audiokazety značky International, ktoré vtedy stáli desať korún. Moje prvé rádio, so zabudovanými svetielkami v reproduktore bol ale magnetofón značky First, ktorými boli preplnené trhoviská. Pravidelne som z neho počúval každý týždeň hitparádu s Julom Viršíkom, kde čítal tie smutné príbehy, ktoré mu posielali ľudia. Pamätám si, ako si dievčatá chodili na záchod namočiť ruky a mohli sa tak vyhovoriť, že nemôžu s chlapcami tancovať slaďáky. Pamätám si každoročné váženie sa, pred ktorým som mal strach, pretože som bol vždy ťažší ako ostatní a bál som sa výsmechu. Pamätám si, ako som sa bál hodiny hudobnej výchovy. Pamätám si, ako všetci obdivovali starších žiakov, hlavne všetkých tých grázlov, z ktorých niektorí sedia, vedú zlý život, alebo naopak, majú rodiny a usporiadaný život. Zhodou okolností triedym učiteľom  vtedy najväčších grázlov bol môj otec. Títo žiaci síce mali problémy so správaním, no neboli zákerní, ako tí dnešní.

Pamätám si budovu Helios a Hviezdoslav na Štrbskom plese, kde som ako piatak absolvoval liečenie. Namiesto Hviezdoslava už stojí luxusný hotel.

Pamätám si na hodiny hry na klavír, tanečnú a výtvarnu v ľudovej škole umenia, vtedy ešte v budove Panorama.

Pamätám si na rýchlopis domácich úloh cez prestávku pred začatím hodiny. Ako som sa tešil z riaditeľského voľna, chrípovkého obdobia, alebo zemiakovej brigády na začiatku školského roka. Pamätám si odovzdávanie kníh, brúsenie lavíc a zber papiera, keď sme so spolužiakmi liezli do obrovského zberného kontajnera a hľadali porno časopisy.

Pamätám si, že všetci chlapci zbierali plagáty s Van Dammom, vrchnáky od piva, alebo mince z výťahových šácht, aby mali na nanuky. Požičiavali sme si VHS kazety s dnes už klasikou akčných filmov a vymieňali si plagáty z filmov. Pamätám si taktiež moju prvú HI-FI vežu AIWA a akú som mal radosť zo svojho prvého CDčka. To už bol totiž vyšší level, ako kazeta s nahratými pesničkami  z rádia.

Pamätám si víkendy s hitparádou Deka, ktorú uvádzal Jopo, Kotúče DM, večerníček, Pa a Pi, nedele s Kakaom, Majstrom N a reláciou pre deti Od Kuka do Kuka s Františkom Výrostkom, neskôr s Patríciou Jarjabkovou. Pamätám si nemčinu s Harvepinom a Raťafáka Plachtu, z ktorého malo veľa detí nočné mory.  Pamätám si, keď som videl prvý krát Čeľuste a potom som sa bál sprchovať.

Pamätám si na odoberanie detského časopisu Ohník a Včielka a príhody Opice Škorice. Neskôr som sa vždy tešil na nové číslo časopisu Bravo. Rád som si taktiež v novinovom stánku kupoval balíčky poštových známok, ktoré som si zakladal do albumu a vymieňal ich s inými zberateľmi.

Taktiež si spomínam, ako som sa učil jazdiť na bicykli a pomocné kolieska som odstránil až vtedy, keď na mňa otec skríkol a ako zázrakom mi to šlo už aj bez nich. Pamätám si na prvý skateboard a korčule, ktoré ma stáli obité lakte, kolená a zuby od asfaltu.

Pamätám si na prvé hlasné vyslovenie nadávky, keď som to pri prestrelke s puškami, zostrojenými z kusu dreva, klobúkovej gumy, štipca a špiliek s klinčekami na konci, schytal rovno do hlavy.

Pamätám si, ako na miesto, kde dnes na sídlisku Západ 1 stojí kostol, chodili kolotoče a medzi panelákmi sa ozývali zvuky a hudba 90. rokov. Vždy som sa ponáhľal zo školy, aby som si urobil úlohy a mohol tam ísť.

Pamätám si, ako som sa tešil, keď som chorľavel a mohol ísť k doktorke. Vedel som, že minimálne týždeň ostanem v posteli a budem leňošiť.

Pamätám si školské výlety, sánkovačky na Blaumonte, nastrelenie prvej náušnice, prvý pokus o prefarbenie vlasov, naháňačky pri garážoch, potok Brusnik, v ktorom kedysi plávali malé rybky a chodili sme ich chytať, hady a krysy vo vysokej tráve, loďky zhotovené z kadečoho, čo sme našli po ceste k potoku. Pamätám si ovocný sad pri blaumonte, kde sa chodilo opekať a bola tam ruina starého domu, rozhádzaný príbor, rozbité taniere, kachličky. Dnes je to už len útočisko feťákov a ožranov. Pamätám si kradnutie jablk pri veterine, vkladanie zápaliek do zvončekov, vypínanie poistiek v paneláku, keď bol niekto vo výťahu, zlomyselné volanie na linky dôvery, alebo na políciu.

Pamätám si výlety po náučnom chodníku v Slovenskom raji, zelenú lávku, dve malé jaskyne vedľa seba, v ktorých vtedy ešte nesmrdelo hovno, indiánsky totem na lúke a jazierko s plťou na Blaumonte.

Pamätám si kúzlo Vianoc, Mikuláša, radosť zo snehu, korčuľovanie sa medzi panelákmi. Pamätám si na koncert s názvom Rozprávka Vianoc, ktorý sa pár rokov po sebe organizoval v športovej hale a tešil sa veľkej účasti. Dodnes som nepochopil, ako do konceptu zasnežených Vianoc na Slovensku zapadal Ibrahim Maiga, ktorý na akcii tiež vystupoval.

Pamätám si tresty za neposlušnosť a výstrelky. Zákazy, remene, varechy.

Pamätám si, keď som sa prvý krát opil v parku v Smižanoch a predtým, než som zazvonil domov, som si trénoval rovnú chôdzu pri výťahoch. Dovtedy som si myslel, že všetci opití ľudia krivú chôdzu len hrajú. Keď som sa odhodlal zazvoniť a otvoril mi otec, tak jeho prvá veta bola: „Si opitý?“ Možno ma prezradila zablatená biela mikina, v ktorej som sa v stave opilosti vyváľal.

Pamätám si prvú lásku. Čistú, úprimnú, nesmelú. Platonickú.

 

Bolo to všetko fajn a ďakujem rodičom, že mi umožnili pekné detstvo, hromadu spomienok, fotiek a skutočný domov. Miesto, kde sa môžem stále vrátiť, spomínať a žiť ďalej. Ošetriť si rany na duši, odpočinúť od rýchlosti doby a nabrať silu, ktorú ma stojí dospelosť.

 

Zdieľaj to