Nelichotivý odkaz dôchodcom na internete? Nedá mi nereagovať!

Nedávno som si prečítal nie veľmi lichotivý „odkaz“, ktorý venovala mladá dievčina všetkým dôchodcom a nedá mi nezareagovať na túto prízemnosť.

Aby ste boli v obraze, tu je spomínaný príspevok:

Áno, má vo svojom príspevku pravdu, ale len pre rozmaznanú facebookovú generáciu, ktorej činnosť a hodnota spočíva v tom, aby pridali čo najvtipnejší komentár. Reakciu, ktorá je vačšinou obsahovo tak žalostná, až  sa cítim trápne, že to všetko čítam. Ale k téme a k reakciám poniektorých ľudí, ktoré sú dokonca smerom k dôchodcom tak nenávistné, akoby nemali rodičov, ani starých rodičov a len sa tak náhodne niekde vyskytli.

Za starnutie si človek nemôže sám. Nie je to ako skončiť na ulici a ochotne na nej ostať. Bez snahy. Snažiť sa žiť večne je nemožné a tak starnutie je vlastne približovanie sa k smrti. A týmto blížením sa ku koncu života sa mení aj vnímanie času. Tak, ako keď človeku oznámia, že má smrteľnú chorobu a ostáva mu len pár dní života. Začne sa v panike snažiť toho stihnúť čo najviac a čo najskor. Žijeme totiž len raz a pri uvedomení si blížiaceho sa konca, sa každý snaží robiť veci rýchlejšie a sebeckejšie. A prečo nie?

Dôchodcovia sa tiež snažia prisposobiť tejto dobe. A robia to tak, ako najlepšie vedia. Tiež kedysi, keď boli mladí, nemuseli toľko cestovať. Nemuseli chodiť po toľkých úradoch a inštitúciach, ako ich to núti dnešná zrýchlená doba. Nemuseli chodiť na nákup do obchodného centra, pretože im stačil obchod na dedine, alebo na sídlisku, v ktorom bolo všetko, no konkurenčný boj obchodníkov ich núti hnať sa ešte aj po chleba a po mlieko niekam ďaleko. Ponáhľajú sa nakúpiť, byť v obchode prví a prví z neho aj odísť. Ale to je len ich odpoveď na túto dobu, v ktorej musia žiť a nemyslím si, že dobrovoľne. A kvôli komu si myslíte, že na tie nákupy chodia? Aby mohli urobiť radosť svojim vnukom, pripraviť im niečo chutné, pretože ich deti sa taktiež museli prisposobiť dobe a nemajú na svoje potomstvo čas. A tak im obed, často aj večeru musí pripraviť babka. Aj keď si myslím, že to robí rada. Keď može byť aj na sklonku života užitočná a že chytila na starobu druhý dych? Čo je na tom zlé? Snažiť sa byť ešte dôležitý. Vy sa snáď nepredbiehate v tom, byť čo najlepší? Či už v škole, práci, záľubách, športe? Pre nich je tým najhodnotnejším čas samotný a jeho správne využitie.

Bol by som zvedavý, keby ste niekto z vás, ktorí ste toto napísané ignorantstvo proti dôchodcom zdieľali a komentovali, šli so svojou mamou, alebo s niektorým zo svojich starých rodičov v autobuse a niekto by sa ponúkol, že im uvoľní miesto. Chytili by ste toho ochotného, pozorného človeka za rameno : „Kľudne seďte, mama postojí.“?

Možno, že sú dôchodcovia sebeckí, bezohľadní, neobozretní, ale je to ich vyrovnávanie sa s dobou, s časom a s uvedomením si blízkosti smrti. Ponáhľajú sa ešte niečo stihnúť. Aj keď len maličkosť, akou je napiecť buchty pre svojich vnukov. Nikdy nevedia, kedy to bude naposledy. A to šialenstvo nakupovania?. Myslíte si, že všetky tie potraviny, sladkosti, maškrty a iné veci pojedia oni sami? Vaši starí rodičia sú snáď iní?

A uvoľnenie miesta na sedenie starému človeku v autobuse? Malo by to byť gesto úcty k životu. Rešpekt k jeho pominuteľnosti. Len si predstavte, napriek tomu, že ste unavení z práce, zo školy, z tréningu a podobne, koľko vecí a činností dokážete v živote ešte napriek tomu urobiť. Čo všetko, na rozdiel od starých ľudí hravo zvládnete. Hlavne, keď je piatok večer, zázračne z vás opadáva únava a utekáte do barov a na diskotéky.

PS: môžme sa porovnávať chorobou, bolesťou a pracovným vyťažením, no čo nepochopíme, je míňajúci sa čas a blízkosť smrti. Pominuteľnosť.

Zdieľaj to