Kedysi sme písali svojim platonickým detským láskam zamilované listy a tajne sme dúfali, že tiež dostaneme aspoň jeden. Obzvlášť na Deň sv. Valentína. Táto milá pozornosť sa bohužiaľ značne vytratila a môže za to svet klávesníc a obrazoviek.
Ešte aj dnes každý, najmä ženy tajne dúfajú, že im niekto napíše list. Aj tie, ktoré sa hrajú na drsné, samostatné ženy, považujúce romantiku za prežitok a vec dávnych čias. Vyhovárať sa však na dobu, ktorá údajne môže za všetko, je dosť pohodlný prístup, pretože dopisný papier a obálky sa stále vyrábajú a predávajú a ľudské prsty aj v dnešnej dobe dokážu udržať pero.
Písanie listu je proces. Od obstarania vhodného papiera a obálky, cez písmo, štýl, dôraz, myšlienku, prípadné navoňanie parfémom, zloženie papiera, vloženie do obálky, vypísanie adresy, až po odoslanie. Má to dlhodobú ideu a ten človek nám za to musí stáť. Nie ako za pár sekúnd napísať správu, stlačiť enter, ihneď na ňu zabudnúť a venovať sa ďalšej správe. Na odpoveď na list sa čaká podstatne dlhšie, no to napätie a radosť z obdržania stojí za to. List totiž ostáva. Nevymaže sa. Je hmatateľný, šuští medzi prstami, vonia a samotné písmo prezradí o človeku a jeho rozpoložení veľa.
Podstatný je ten pocit, že niekomu stojíte za to, aby Vám napísal a odoslal list. Že vám venoval myšlienky, sústredenie, čas a úsilie. Nie ako v messengeri.
Príležitostí je dosť. Či už ľúbostný list, alebo k sviatku, významnej príležitosti, udalosti, či len tak z pozornosti. Zamyslite sa, kedy ste naposledy dostali pohľadnicu, alebo list a aký ste z toho mali pocit.
Zbieram staré listy a pohľadnice. Študujem na nich písmo, prejav, obsah, krasopis. Každé slovo má svoju váhu a podstatnosť, pretože mu trebalo venovať sústredenie, aby bolo napísané správne. Bez prepisovania a škrtancov. To by asi nevyzeralo pekne. Chyby sa totiž nedajú opraviť, alebo vymazať, ako v počítači.
Páčia sa mi tie archaické oslovenia: milostivá, alebo veľavážená pani … . Dnes sa tieto slová používajú už len zriedkavo. A aj písmo je jednoduchšie, odfláknutejšie. Kedysi sa slová doslova maľovali, pretože každé z nich malo svoj význam a preto muselo byť napísané úhľadne, čitateľne a bez chýb. Automatické opravovanie textov bolo vecou budúcnosti. A podľa toho, v akom stave bolo písmo, papier, obálka, adresa, oslovenie a zakončenie listu, sa dalo veľa o človeku zistiť. Podobné je to aj s venovaním do knihy. Darovaná kniha by mala byť vždy s venovaním pre toho, komu ju dávame. Tým sa z nej stane jedinečný originál.
Ak je pre Vás tiež niekto jedinečný, skúste mu napísať list. Je to pekné a úprimné gesto. A napovie viac, ako len svojim obsahom.
Autor článku: Miroslav Hnát