Dedinská recenzia – Zlaté časy Smižian

Aj keď sú Smižany samostatný samosprávny celok, akoby patrili k Spišskej Novej Vsi. Asi je to tým, že sú napojené na mesto a nemusíme merať dlhú cestu, lemovanú lesmi a poliami, až kým sa neobjavia prvé rodinné domy obce. A mnohým sa viažu s touto najväčšou dedinou spomienky, či už z detstva, alebo z nedávnej minulosti.

Aj ja si rád zaspomínam. V Smižanoch som zažil prvú detskú lásku a snažil sa prekonať ostych chytiť dievča za ruku. V Smižanoch som videl na vlastné oči prvú bitku a zistil, že človek dokáže odpadnúť už po prvej rane, nie ako sa to prezentuje v akčných filmoch. V Smižanoch som sa prvý krát opil, vyváľal v novej bielej mikine po zemi, a pri vchodových dverách do bytu, kde som sa snažil nacvičiť rovnú chôdzu som pochopil, že naozaj nie je možné mať v stave opilosti kroky, ktoré by utajili prítomnosť alkoholu. V Smižanoch som bol prvý krát v knižnici, v kine, na diskotéke, na folklórnom vystúpení. Prvý krát som videl na vlastné oči moderný tanec, získal prvých kamarátov, dostal prvú a jedinú facku /ak nepočítam výchovné rodičovské opatrenia, pozostávajúce z kontaktu líca s dlaňou/. V Smižanoch som zahryzol do asfaltu, keď som sa snažil osvojiť si jazdu na kolieskových korčuliach. Do Smižian som chodil  k starým rodičom, ktorí mi veľmi chýbajú.

 

Najviac to žilo na sídlisku Západ 2, kde partie mladých ľudí, oboznámujúcich sa s účinkami krabicového vína, mali svoje miesta pod schodami za panelákmi.  Obsadené boli aj lavičky na moste  cez Brusník a stále na ňom postávala početná skupinka ľudí, ktorí sa vždy mali o čom rozprávať, bavili sa spolu a smiali na celé sídlisko. Keď medzi vežiakmi pribudlo oplotené basketbalové ihrisko, bolo o zábavu viac.

Pod posledným mostom cez potok tiekla z rúry voda, v ktorej boli drobné červené červíky a chytali sme ich do fliaš, alebo do sitka. Voda v potoku bola podstatne čistejšia, ako je teraz a bolo v nej vidieť malé rybky. Občas sa v tráve mihol veľký potkan, alebo had. Púšťali sme si loďky, vyrobené z polystyrénu, drevených doštičiek, plastových fliaš a čohokoľvek, čo dokázalo plávať na hladine a bežali sme popri nich až ku garážom za sídlisko Západ 1.

Chlapci zo Smižian viedli  vojny so Západom 1, bili sa medzi sebou a občas akoby to brali až príliš vážne.

Na futbalovom ihrisku sa organizovali rôzne vystúpenia a zábavy bolo dosť aj v podnikoch. Do legendárneho, vždy plného klubu u Čikiho som sa bál vstúpiť, aby som nedostal bitku a keď som sa nakoniec  osmelil, zdal sa mi podstatne väčší, ako teraz. Obľúbené bolo aj už neexistujúce Espresso, kde bolo vždy obsadené a keď bolo teplo, dosť ľudí si prišlo posedieť aj vonku. Občas bola k Espressu pristavená rampa na Bungee Jumping, no odvážlivcov bolo málo. Často sa v rozhovoroch spomínala aj krčma, nazývaná skrátene  „U Vaťa“, ktorá funguje dodnes, tak ako aj Gazdovský dvor, kde som sa hanbil ísť objednať, pretože som mal pocit, že sa na mňa každý pozerá. Najlacnejšie pivo ale bolo vždy v cigánskej krčme na konci parku. Marí sa mi, že neuveriteľných desať korún. V tej istej budove fungovala krajčírska dielňa a predajňa vtedy veľmi obľúbenej značky všetkých tanečníkov, raperov, grafiťákov, ktorá šila pohodlné menčestrové kapsáče a široké nohavice BENE s veľkými vreckami na zadku. Mal som troje.

Mnohí, ktorí boli vedení k životu s Bohom sa po povinných náboženských stretnutiach v útrobach kostola stretávali v parku. A nie len po kostole. Aj v noci tam bolo možné zaznamenať pohyb a hlasy. Dosť ľudí vtedy obsiahla aj čajovňa na fare, so zničeným biliardovým stolom uprostred. Taktiež sa pamätám na diskotéky v telocvični na neďalekej základnej cirkevnej škole.

Kedysi do Smižian chodili aj kolotoče. Dnes už na tom mieste stoja bytovky. Spomínam si, že jeden  „kolotočár“ robil chlapcom za fľašu vodky tetovania. Som rád, že som vtedy nepodľahol túžbe si tiež nejaké nechať urobiť.

Do kulturáku sa chodilo okrem vystúpení aj k doktorke a oproti vchodu k ambulancii boli dvere, ktoré viedli k priestorom pod pódiom a tam hudobné skupiny skúšali svoju tvorbu. /Ďakujem Jožovi Frankovičovi/

Pamätám sa na akciu na Deň matiek, ktorú organizovala obec v dome kultúry a všetci sme sa tešili na vystúpenie talentovaných chlapcov zo Smižian, ktorí sa venovali break dance. Jediný, kto sa vtedy dokázal krútiť na hlave, bol Zoli, z miestnej rómskej osady. Na hlave mal malé okrúhle miesto, kde mu kvôli tomuto tanečnému prvku už nerástli vlasy.

Často sa na trávu medzi paneláky za kaštieľom priniesol kus linolea a skúšali sa tam tanečné prvky. Kvôli diere s ostrým okrajom v strede linolea mali chlapci na bielych rolákoch, ktoré boli vtedy pre tančníkov tohto štýlu obľúbené, krvavé fľaky. Ak ovládali niektoré tančené prvky natoľko, že sa odvážili prezentovať ich medzi ľuďmi, sa vybrali na diskotéku do vtedy ešte fungujúceho kultúrneho domu v Rudňanoch, kde v kruhu medzi ľuďmi súťažili o fľašu vodky.

Samozrejme, že medzi záľuby mladých patrilo aj posilňovanie. Hlavne v priestoroch nad krčmou U ujka Paľa a v domoch u dvoch chlapcov, ktorí mali po domácky zariadené posilňovne, na tú dobu celkom slušné.

V priestoroch, kde je dnes obľúbená pizzeria sa toho vystriedalo veľa. Od herne s automatmi, cez krčmu a cukráreň.  Na Tatranskej ulici mali zase dobrú zmrzlinu a vždy keď som šiel pešo domov, tak som sa tam zastavil aspoň pre jeden kopček.

Dlhé ulice Smižian boli a sú vhodné na prechádzky, bicyklovanie, kolieskové korčule a kto vysmädol, sa vždy mohol napiť zo studničky neďaleko cintorína. V zime sme sa ulicami ťahali na sánkach a počas Vianoc mali Smižany vďaka pekne vyzdobeným a osvetleným rodinným domom svoje jedinečné čaro. A stále ho majú.

V lete, keď sú teploty neznesiteľné hlavne v MHD ľudia z preplnenej štvorky radšej vystupujú na zastávke pri osade, aby sa mohli nadýchnuť čerstvého vzduchu a nemuseli sa tlačiť v autobuse počas lenivej okružnej jazdy Smižanami . Zvyšok cesty domov prejdú radšej pešo.

Mnohí odišli za prácou, alebo vidinou lepšieho života. Poniektorí ostali a žijú v Smižanoch pokojným tempom. Veľa ľudí utieklo, alebo zišlo z cesty, našlo záľubu v pochybných aktivitách, automatoch, alkohole. A u poniektorých ma to nesmierne mrzí. Keď meno miestnej legendy mizne v opare závislosti, je to obrovská strata a smutný, nezvratný príbeh.

Niektoré spomínané miesta zmizli, alebo sa zmenili a mnoho budov a zákutí je zrekonštruovaných, opravených, čistejších, krajších. Rozšírilo sa koryto potoka, pribudli nové domy, ulice, obchody, prevádzky, umelecká škola,  mosty, lavičky, zeleň, supermarket… . A vznikajú nové príbehy a materiál na spomienky. Na lavičkách vždy niekto posedáva, na večerných prechádzkach sú mladé páriky, u Čikiho je stále zábava, v krčmách je plno, dom kultúry je aktívny, kaštieľ taktiež, obdivuje sa Vianočná výzdoba rodinných domov a ulíc. Len na sídlisku to akosi stíchlo. Z mosta zmizli lavičky, stratilo sa oplotené basketbalové ihrisko, pribudli autá, preriedila sa mládež pod schodami a stratil sa rešpekt. Mnoho grázlov, bitkárov, flákačov a iných živlov úspešne žijú svoje životy s rodinami, v pokoji usporiadaným životom a mladí netušia, že títo ľudia dávali Smižanom srdce. Že aj tí, ktorí možno padli na dno, spoločnosť na nich poukazuje a mladí sa snažia robiť si na nich ramená a meno, nemajú k nim rešpekt, urážajú ich a vysmievajú, že aj títo ľudia kedysi dávali tejto peknej dedine tvár.

Tí starší odomňa si určite budú pamätať na iných ľudí, situácie, skutočnosti, podniky, zákutia. Ja som ale Smižany zažil takto. Snáď som nevynechal nič podstatné.

 

 

Zdieľaj to